Už v jeseni roku 2008 pedagógovia výtvarného odboru prijali nápad „RECYKLOVAŤ“ so svojimi žiakmi nepotrebné veci, materiály, nepodarky, ktoré nás denne obklopujú. Bez ďalšieho analyzovania metód, foriem a prístupov v práci takmer telepaticky, intuitívne a s porozumením sme dospeli k spoločnému cieľu: K výstave Retrospektum – zábavnej, zmysluplnej, objavnej, ironickej a kvalitnej v zmysle výtvarných výsledkov. Mohla by mať ďalšie prívlastky – experimentálna, recesistická, humorná a smrteľne vážna vo svojom obsahu. Celá kolekcia výstavných exponátov môže byť charakterizovaná citátom:

„Jeden je biely, druhý je čierny. Cesta jedného nikdy neskríži cestu druhého. Jeden vie, čo robí druhý. Každý z nich hovorí inou rečou, Jeden rešpektuje druhého. Jeden je druhý, ale nikdy nie v rovnakom čase.“

( Dimitri Bruni, Manuel Krebs – NORM )

Zaujímavé poznámky k výstave RETROSPEKTUM v Spišskej Sobote napísal náš učiteľ Vlado Leštach, ktorý so svojími žiakmi programovo zaujal výtvarno-estetický postoj a tvorivý prístup. Cestu, ktorú prešli vo svojom ateliéri nazval výstižne „PRÍBEHY STOLIČIEK“: „Našou snahou bolo využitie starých nepotrebných stoličiek a prostredníctvom výtvarných zásahov rôznej intenzity za použitia rôznorodých techník a postupov sme redefinovali ich využitie a funkciu, zmenili ich vytvarnú podstatu. Pojmy ako Ready Made, Object – trouvé, Redefinovanie, Redizajn, Parafráza či Accumulation nie sú novými. Tieto tendencie sú úzko späté s moderným umením 20. stor. a objavili sa ako opozit subjektívnej abstrakcie. Všetky tieto tendencie sa objavujú v našom projekte PRÍBEHY STOLIČIEK.“ Na spresnenie predstáv o tvorivých metódach, ktoré umelec podstupuje, aby objavil nepoznané a prekročil hranice konvenčnosti, ponúkam vysvetlenie niektorých pojmov:

Object – trouvés /Nájdený objekt/ – náhodne nájdený predmet, ktorý vzbudzuje v tvorcovi isté inšpiratívne asociácie sa vyčlení z bežných súvislostí a povýši sa zásahom umelca na umelecké dielo. Objekt sa stáva novým výtvarným prvkom ale súčasne i výsledkom tvorby.

Ready – made /Hotový, pripravený objekt/ – rôzne priemyselné výrobky, ktorých funcia sa redefinuje, t. j. namiesto praktického využitia sa považujú za artefakt a stanú sa bez úprav a zásahu výstavnými exponátmi.

Redefinovanie – hotovým, alebo náhodne nájdeným objektom sa jemným, alebo mohutným zásahom mení ich úžitková funkcia na umelú či dekoratívnu, alebo funkcia už nepotrebného predmetu /odpadu/ na súčasť umeleckého diela.

Redizajn – tá istá vec, zaužitá, obľúbená, dobre sa predáva, dostane nový obal, tvar a slúži dalej. Redizajn ako metóda sa vyznačuje sústavným pokračovaním na konkrétnom projekte, alebo sústavným prerábaním dizajnu v čase a priestore. Redizajn možno považovať aj za veľmi špecifickú formu kolaborácie, pretože tvorí pokračovanie vo vývoji určitého dizajnérskeho riešenia. Autor pokračuje v práci dizajnéra – predchodcu a tým vytvára spolu s ním dizajn a identitu objektu. Väčšinou je dôvodom redizajnu potreba zjednodušenia, zmena výrazu či dokonca významu, ktoré vyžaduje umelec, klient alebo spoločnosť v kontexte doby.

Accumulation /Opakovanie alebo hromadenie prvkov/ – hromadenie prvkov či ich náhodné nakopenia s istým významovým zámerom a posunom.

Parafráza – voľné spracovanie, voľný výklad, vyjadrenie rovnakého obsahu inými prostriedkami, vo výtvarnom umení voľné spracovanie cudzej predlohy.

Junk Art – umenie z odpadu a zahodených vecí.

Plasty – také hanené a zaznávané sa pre nás stali skvelým materiálom ktorý nám pomohol s humorným nadhľadom vyjadriť obavy o osud našej ešte stále krásnej modrej planéty.

Recykláciou sme chceli banálne a už nepotrebné predmety povýšiť na výtvarnú tému, ktorá sa takto stala nositeľkou ekologického posolstva.

Ina Dunajová so svojími žiakmi sa „vrhla“ na doposiaľ málo, resp. vôbec nepoužívané materiály, zdanlivo nepoužiteľné na dizajn, obliekanie, či výtvarno-úžitkovú tvorbu. Oblečenia a doplnky zo second-handu dotvorila bodyartom (maľba na telo) na žiačkach z tanečného odboru a predstavila ich na vernisáži výstavy v tanečno-modelingovej choreografii v réžii Lívie Baselidosovej z tanečného odboru. Ina Dunajová napokon dodáva: „Návštevníkov našej výstavy nechceme „ohúriť“ esteticko-výtvarnou kvalitou ale skôr prekvapiť umením nápadu, nadhľadu či láskavou iróniou.“ V procese umeleckej výchovy pedagógovia musia využívať najnovšie postrehy, osobné skúsenosti a svetové trendy v umení. Súčasné výtvarné umenie existuje v zdanlivom chaose, predsa však je možné sledovať určitú postupnosť, ktorú predstavujú niektoré spoločné črty:

Vzdanie sa estetičnosti – vzniká umenie, ktorému nejde o krásu, harmóniu a proporčnosť.

Vzdanie sa výtvarnosti – vzniká umenie, ktorému nejde o tradičné výtvarné kvality dané výtvarným jazykom.

Vzdanie sa materiálnosti – ruší sa výtvarný artefakt, vzniká konceptuálne umenie.

Tvorbu dielne Veroniky Károlyiovej môžeme charakterizovať ako fantazijnú, dekoratívnu a experimentálnu. Stretávajú sa v nej predmety, materiály, tvary, ktoré svojím usporiadaním vytvárajú a ponúkajú pre diváka nový uhol pohľadu na artefakt. Práca s modernými materiálmi ako plasty, fólie, kameň priniesla aj nové úlohy pre mladých umelcov. Pri tvorbe hľadali nápad a ideu, ktorými by nadviazali citový vzťah medzi tvorcom a objektom. Mladí návrhári sa snažili vytvoriť dizajn, ktorý má vzbudzovať emócie, nemal v prvom rade technicky fungovať, nemal byť praktickým, ale krásnym a zaujímavým s dôrazom na jeho symbolickú funkciu. Umelec – autor pôsobí ako univerzálny tvorca.

V ateliéri Ruda Rabatina žiaci pracovali na tzv. recyklácii maľby. Autori vyhľadali nepodarky – neúspešné a odpadové výtvarné práce, ktoré deštruovali rezaním, strihaním, a trhaním do fragmentov použiteľných v novom výtvarnom diele. Deštrukcia, rekonštrukcia, akumulácia, rytmizovanie a hľadačské dotváranie sa stali kreatívnymi nástrojmi výtvarnej tvorby. Aj staré reprodukcie slávnych maliarskych diel, či fotografie sa stali pre žiakov predmetom výtvarného záujmu a umeleckou inšpiráciou. Parafrázovanie dávno jestvujúceho diela prinieslo potešenie z poznania tradičnej tvorby a zároveň inšpirovalo k objavom nových prístupov a zároveň autorského sebapoznania.

Anna Fedáková so svojími žiakmi využila energeticky pôsobiace do vosku odlievané ruky a fosforeskujúce farby, aby umiestnením do temného preistoru renesančnej pece vo výstavných priestoroch dodala metafyzickú energiu a obohatila tak ´genia loci´ (čaro miesta). Jej ateliér sa predstavuje tiež početnými detskými portrétmi, ktoré vznikli parafrázovaním slávnych umeleckých diel zo stredoveku a z obdobia renesancie.